Hnojenie jarných obilnín

28. 03. 2026 Prof. Ing. Ladislav Ducsay, Dr.; Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre Hnojení Zobrazeno 418x

Jarné obilniny sú plodiny zasiate na jar, ktoré slúžia na potravinárske, kŕmne alebo priemyselné účely, pričom medzi najznámejšie a najčastejšie pestované patria jačmeň jarný, pšenica jarná a ovos siaty.

Jarná pšenica

Jarná forma pšenice je skôr považovaná ako náhradná plodina k pšenici ozimnej. Vďaka šľachteniu nových odrôd s vyššími úrodami jej význam rastie. Má dobrý potenciál potravinárskej kvality - vyšší obsah mokrého lepku a obsah N-látok v sušine. Jarná pšenica má vďaka kratšiemu vegetačnému obdobiu menej vyvinutý koreňový systém a najvyššie nároky na pôdu spomedzi všetkých obilnín. Nie je veľmi odolná voči suchu. Nedostatok vody v období od odnožovania po klasenie môže spôsobiť výrazný pokles úrody.

Pestovanie jarnej pšenice po obilninách má za následok o 15–20 % nižšiu úrodu. Pšenicu jarnú možno zaradiť do osevného postupu všade tam, kde nepriaznivé klimatické podmienky na jeseň neumožnili pripraviť pôdu pre oziminy, alebo kde sa oneskoril zber predplodín. Jarné odrody pšenice sú nevyhnutnou súčasťou osevných postupov a často jedinou možnosťou po zlom prezimovaní ozimných plodín. Okrem toho je jej pestovanie vhodné hlavne vo vlhších repárskych oblastiach a úrodných zemiakarských oblastiach, kde môže úrodami prekonávať aj ozimné formy. V suchších kukuričných oblastiach je vhodná len na pozemky s dobrými vlahovými podmienkami. Vhodnosť jednotlivých predplodín je podobná ako pri ozimnej pšenici. Najvhodnejšími predplodinami sú strukoviny, ďatelinoviny, olejniny, okopaniny a zeleniny.

Výživa jarnej pšenice

Zameriava sa na optimálne načasovanie dusíkatého (N), fosforečného (P), draselného (K), ale aj sírneho (S) hnojenia. Vykazuje vysokú citlivosť na nedostatok Cu a Mn, najmä pri pH >6,5. Je citlivá aj na nedostatok vápnika (Ca). Základné hnojenie fosforečnými a draselnými hnojivami je vhodné zaorať so strniskovou medziplodinou v jesennom období. V posledných rokoch sú jesenné mesiace (september a október) obyčajne teplé a niekedy pretrvávajú vyššie teploty až do novembra resp. decembra. Tým dochádza k mineralizácii ľahko rozložiteľných organických látok, avšak tento mineralizačný potenciál pôd potom môže chýbať v jarnom období. Ak k tomu spadne v zime alebo v predjarí väčšie množstvo zrážok, ktoré prispejú k posunu či vyplaveniu živín, najmä tých mobilnejších (Mg, K a samozrejme aj S), tak hnojenie všetkými dôležitými živinami (N, P, K, Mg, S, prípadne aj ľahko rozpustným Ca) pre jarnú pšenicu ale aj ostatné jarné obilniny môžeme realizovať až pri predsejbovej príprave na jar.

Zmenou termínu aplikácie hnojív klesá riziko úbytku živín z oblasti začiatočného rastu koreňov, hlavne na pôdach s nižšou sorpčnou schopnosťou. Na pôdach s vyššou sorpčnou schopnosťou (napr. ťažkých či úrodných/humóznych) sa naopak živiny dodané v rozpustných účinných formách minerálnych hnojív stanú od jesennej aplikácie do jarného obdobia pre rastliny menej prístupné. Na určenie existujúcich hladín živín v pôde by sa mali využiť informácie na základe aktuálnych pôdnych testov, aby sa predišlo budúcemu nadmernému alebo nedostatočnému používaniu hnojív. Základná dávka je na rovnakej úrovni ako pri ozimnej pšenici, keď predpokladáme na jednu tonu zrna a slamy spotrebu P približne 5 kg, K 15 kg, Ca 3,5 kg, Mg 2,5 kg a S 4 kg.

Hnojenie jarnej pšenice N je obyčajne rozdelené na základné (predsejbové) a produkčné (BBCH 25–30). Celková dávka N sa obyčajne pohybuje od 80 do 120 kg/ha, pričom na základné hnojenie pred sejbou pripadá 1/2–2/3 z tejto dávky a zvyšok na produkčné hnojenie na začiatku steblovania. Po dobrých predplodinách, kedy je možné dávky N znížiť, je celá dávka N od 60 do 80 kg/ha aplikovaná predsejbovo. Pri porastoch, kde sa očakáva vysoká úroda je vhodné uvažovať o neskorom prihnojení N (15–30 kg/ha) pred začiatkom klasenie, ktoré by malo znížiť riziko poklesu kvalitatívnych parametrov produkcie (obsah bielkovín a lepku), ktoré často nastáva pri vysokých úrodách.

Steblá jarných pšeníc sú mäkšie než steblá pšeníc ozimných a sú teda náchylnejšie na poliehanie. Preto pre úspešné pestovanie jarnej pšenice je použitie morforegulátorov pre obmedzenie poliehania často nevyhnutné. V závislosti od typu morforegulátora sa vykonáva najčastejšie v období od začiatku steblovania (BBCH 29–31) až do fázy BBCH 37. Dávkovanie určuje odolnosť odrody k poliehaniu, priebeh počasia, intenzita pestovania a stav porastu.

Jarný jačmeň

Pri plodinách s takým krátkym vegetačným obdobím aké má jarný jačmeň, najvýraznejšie ovplyvňujú úrody poveternostné podmienky. Hnojenie, tak ako aj voľba odrody a agrotechniky sa musí prispôsobovať ekologickým podmienkam. Nižšia teplota a suchšie počasie od vzídenia jačmeňa až po steblovanie pôsobia priaznivo na tvorbu úrod. V priebehu generatívnej fázy jačmeň reaguje na nízke, ako aj na vysoké zrážky veľmi citlivo. Pri vysokých zrážkach ľahko políha, neskoré odnože podrastajú a nedozrejú. Pri nedostatku zrážok sa sťažuje klasenia a neskoršie odnože nevyklasia. Dochádza tým nielen k depresii úrod, ale aj kvalita zrna sa podstatne znižuje. Výrazný vplyv na nižší obsah bielkovín má dlhšia vegetatívna fáza resp. dlhšie vegetačné obdobie. Jačmeň okrem ekologických podmienok veľmi citlivo reaguje na všetky pestovateľské zásahy vrátane hnojenia.

Jarný jačmeň sa u nás pestuje predovšetkým na sladovnícke účely, využíva sa však aj na kŕmenie a v potravinárstve. Oproti ostatným obilninám má horšiu osvojovaciu schopnosť pre živiny a tiež najhoršie znáša kyslejšie pôdy a nevyrovnanosť pozemku. Na jednu tonu zrna jarného jačmeňa a zodpovedajúceho množstva slamy sa odčerpá 20–24 kg N, 3,5–6,2 kg P, 16,6–21,0 kg K, 5,7–8,5 kg Ca, 1,2–2,4 kg Mg a 4,0–4,2 kg S. Prevažnú časť živín príjme jarný jačmeň vo veľmi krátkom období. Do klasenia, t.j. asi za 60 dní, prijme asi 75 % z celkovo resorbovaných živín. Príjem N vrcholí tesne po klasení a rastlina využíva N na tvorbu zrna. Neskorší príjem N je obzvlášť pri sladovníckom jačmeni už nežiadúci, aby nebola negatívne ovplyvnená kvalita zrna vyšším obsahom N-látok v zrne. Pri kŕmnych odrodách jačmeňa je zvýšený obsah N-látok v zrne naopak prospešný

Výživa jarného jačmeňa

Hnojenie N je najvýznamnejšie opatrenie, pričom je potrebné správne stanoviť celkovú dávku N podľa predplodiny, pôdnej úrodnosti a smeru pestovania. Pri jarnom jačmeni na sladovnícke účely sa odporúča celú dávku N použiť jednorazovo pred sejbou, a to predovšetkým v aridnejších oblastiach a na ťažších pôdach. Delené dávky N, a to pred sejbou a na list, sú vhodné najmä pri jačmeni na kŕmne účely. Môžu však vzniknúť prípady, že aj jarný jačmeň na sladovnícke účely treba prihnojiť menšou dávkou N, napr. pri pomalšom počiatočnom raste, nevyrovnaných porastoch, prípadne na ľahších pôdach vo vlhkejších rokoch. V takýchto prípadoch však hnojenie vo forme liadku alebo roztokmi močoviny, prípadne DAM 390, treba voliť včas, a to vo fáze 3–4 listov. Výhodou delenia dávky N je to, že k upresneniu prihnojenia môžeme využiť údaje o stave porastu a priebehu počasia, prípadne výsledky rozborov pôd a rastlín. Všeobecne vyššie dávky môžeme použiť pre kŕmne jačmene, na pôdach s nižšou úrodnosťou a po horšej predplodine. Pre sladovnícky jačmeň volíme dávky nižšie. Po organicky hnojenej okopanine (repa cukrová, zemiaky) väčšinou dávka N v minerálnych hnojivách nepresahuje 40 kg N/ha. V posledných rokoch však predplodín, ktoré boli hnojené kvalitným hnojom rapídne ubudlo a preto tiež v pôdach klesá množstvo ľahšie mineralizovateľných organických zlúčenín a pôdy tak poskytujú menej mineralizovateľného N.

Poznatky z posledných rokov poukazujú na to, že už nie je veľké nebezpečenstvo nadmerného príjmu minerálneho N a následné zvýšenie N-látok v zrne nad hranicu požadovanú pre sladovnícke účely, ktorého sme boli svedkami v minulých rokoch. Značne sa totiž znižuje množstvo minerálneho N, ktorý sa v pôde uvoľňuje (mineralizáciou), pretože je na väčšine stanovíšť nižší obsah mineralizovateľných organických látok v pôde, pričom tento stav vznikol dôsledkom rapídneho poklesu stavov hospodárskych zvierat a zastúpenia viacročných krmovín (obohacujú pôdu o organickú hmotu) v osevných postupoch. Spolupôsobí takisto aj to, že súčasné pestované odrody využívajú väčšie množstvo N na tvorbu úrody bez výraznejšieho zvýšenia množstva N-látok v zrne.

Pre racionálne pestovanie jačmeňa je nutné veľmi dôkladne hodnotiť jednotlivé stanovištia a faktory, ktoré ovplyvňujú mineralizáciu pôdneho N, prípadne organických hnojív a nároky pestovaných odrôd, aby mohla byť stanovená potrebná dávka dusíkatých hnojív a aj ich časové použitie. Jednotlivé pozemky majú rozdielnu úrodnosť (rozdiely aj v jednotlivých častiach pozemku) a obsahujú rôzne množstvo minerálneho N. Preto nie je možné stanoviť paušálnu univerzálnu dávku dusíkatých hnojív, ale podľa pestovanej odrody, predplodiny a podmienok (pôdne, poveternostné a iné), často upresnených tesne pred vegetáciou aj počas vegetácie (analýzy pôdy, rastlín, vizuálne posúdenie porastu a pod.) určiť pre tieto podmienky potrebnú dávku dusíkatého hnojiva.

Základná dávka N sa môže riadiť napr. výrobnou oblasťou a úrodou predplodiny a pohybuje sa obyčajne v rozpätí 20–60 kg N/ha. Dávku N korigujeme podľa obsahu minerálneho N v pôde vo vzorkách odobratých v predjarí (koniec februára, začiatok marca) z hĺbky 0–30 cm. Pri vlastnom hnojení N sa potom riadime údajmi uvedenými v tabuľke 1. Dosiahnuté hodnoty predstavujú okamžitý stav obsahu N_min v pôde a preto by mali byť využité čo najskôr k hnojeniu.

Pri rozhodovaní o dávke dusíkatých hnojív na jar by sme nemali zabúdať na zásobu dostupného N v hlbších vrstvách pôdy. Je to N, ktorý v predchádzajúcom roku nevyčerpala predplodina, spolu s N, ktorý sa uvoľnil najmä mineralizáciou z pozberových zvyškov a hospodárskych hnojív.

Dostatok P a K pôsobí na úrodu a kvalitu zrna. Vzhľadom na celkovo nižšiu osvojovaciu schopnosť jačmeňa pre živiny a krátke obdobie ich príjmu sú rozhodujúce pohotové živiny v pôde. Pokiaľ to podmienky dovoľujú, hnojí sa P a K už na jeseň, najlepšie pred orbou. Do úvahy samozrejme prichádza aj hnojenie jarné, tak ako bolo spomínané pri jarnej pšenici. Dávku volíme podľa predpokladanej úrody a obsahu prístupného P a K v pôde. Pri výpočte normatívu vychádzame z potreby P a K na jednu tonu produkcie. Z fosforečných hnojív sú vhodné hnojivá s vodorozpustným P (superfosfáty, resp. Amofos) a z draselných hnojív sú to draselné soli.

Chlór (Cl) pri jarnom jačmeni má často pozitívny vplyv na zdravotný stav rastlín aj úrodu zrna. Zvýšenie úrody zrna môže byť spôsobené odstránením deficitu Cl, potlačením koreňových chorôb a zlepšení vodného režimu rastliny. Na pôdach s nižším obsahom živín a s dlhším odstupom jačmeňa od organického hnojenia a pri nižšej potrebe N sa osvedčilo použitie viaczložkových (NPK) hnojív pred sejbou. Vzhľadom na výrazné poklesy emisií S sa odporúča aplikácia hnojív so S pri predsejbovej príprave pôdy. S aplikáciou síry počítame predovšetkým tam, kde je obsah vodorozpustnej S v pôde pod hranicou 10 mg/kg. Pri zaoraní väčšieho množstva pozberových zvyškov kapustovitých plodín a cukrovej repy, ktoré majú väčší obsah S môžeme hnojenie vypustiť.

Tab. 1: Kritériá pre hnojenie jačmeňa dusíkom podľa obsahu pôdneho N_min (podľa Wickeho)

Ovos siaty

Táto najmenej náročná obilnina sa pestuje hlavne vo vyšších polohách, kde má dostatok vlahy. Koreňový systém ovsa je mohutnejší a vytvára celkovo viacej masy koreňov v porovnaní s inými obilninami. Korene ovsa prenikajú do značných hĺbok (cca 2,5 m), čím sa vysvetľuje jeho schopnosť dobre využívať živiny a vlahu. Dobrú osvojovaciu schopnosť živín ovsom možno vysvetliť dýchacou energiou koreňov, ktorými vylučované exometabolity pôsobia na rozpúšťanie fosfátov, kremičitanov a ďalších zlúčenín.

Súčasné poznatky potvrdzujú, že dostatočné hnojenie zaručuje vysoké úrody zrna i zelenej hmoty. Často sa ovos pestuje aj na zeleno na kŕmenie samostatne, alebo v zmeskách, kde sa podsievajú aj ďatelinoviny. Je tiež výbornou plodinou na zelené hnojenie. Úrodou 5 t zrna odčerpá z ha približne 115 kg N, 28 kg P, 130 kg K, 22 kg Ca a 12 kg Mg.

Výživa ovsa siateho

Tak ako pri väčšine obilnín, aj pri ovse je rozhodujúce hnojenie N. Dávka musí byť diferencovaná podľa podmienok stanovišťa, pestovanej odrody a predplodiny. Na úrodnejších stanovištiach sa väčšinou aplikuje celá dávka N pred sejbou. Na ľahších pôdach a vo vlhších oblastiach sa časť N (približne 1/2) aplikuje pred sejbou a druhá časť sa použije k prihnojeniu na začiatku steblovania.

Pri úspornom hnojení je odporučená celková dávka 75–85 kg N/ha po obilnine a dávka do 50 kg N/ha po zlepšujúcej plodine. Nahý ovos a plevnaté odrody odolnejšie proti poliehaniu je možné hnojiť dávkou až 120 kg N/ha. Dávky do 60 kg aplikujeme jednorazovo pred sejbou, vhodný je síran amónny alebo dusičnan amónny. Po horšej predplodine, na ľahkých pôdach, alebo pri nižšom obsahu N v pôde je vhodné aplikovať druhú dávku N 30–40 kg N/ha. Hnojenie N na konci odnožovania podporí diferenciáciu kláskov až o 10 %. Tým podporíme tvorbu zŕn v metline - rozhodujúceho úrodotvorného prvku. Apikálna dominancia hlavného stebla pri ovse je taká vysoká, že reálne dávky N nemôžu významnejšie zvýšiť produktívnu hustotu porastu ovsa.

Hnojenie dusíkatými hnojivami má pre syntézu jednotlivých bielkovinových frakcií a aminokyselín ovsa celkom odlišný význam ako pri ostatných obilninách. Početné literárne údaje potvrdzujú, že zastúpenie bielkovinových frakcií a esenciálnych aminokyselín je i pri stupňovaných dávkach N relatívne stále.

Hnojenie P a K, prípadne Mg je potrebné uskutočniť najneskôr pred sejbou. Ovos je vďačný za dostatočné zaistenie výživy K, hoci v praxi sa hnojenie ovsa K vo všeobecnosti podceňuje pre dobré využívanie K z pôdnych zásob.